Fernando Pessoa Universal
Se eu pudesse
E sentir-lhe o paladar,
Seria mais feliz um momento…
Mas eu nem sempre quero ser feliz.
É preciso ser de vez em quando infeliz
Para se poder ser natural…
E a chuva, quando falta muito, pede-se.
Por isso tomo a infelicidade com a felicidade
Naturalmente, como quem não estranha
Que haja montanhas e planícies
E que haja rochedos e erva…
Na felicidade ou na infelicidade,
Sentir como quem olha,
Pensar como quem anda,
E quando se vai morrer, lembrar-se que o dia morre,
E que o poente é belo e é bela a noite que fica…
Assim é e assim seja.
Keby som mohol
a okúsit’jej chut’,
bol by som na chvíl’u št’astnejší...
Ale nechcem byt’št’astný,
Y času na čas je treba byt’ aj nešt’astný,
aby som mohol byt’ prirodzený
A ked’ dlho neprší, prosíme o dážd‘.
Preto beriem nešt‘astie spolu so št’astím
Prirodyene, ako ten, ktorého neprekvapí,
Že sú hory a roviny,
Skálie a tráva.
V št’astí i nešt’astí,
Vnímaj tak ako sa pozeráš,
Rozmýšl‘aj tak, ako chdíš,
A pred smrt‘ou si spomeň na to, že aj deň zomiera,
A západ slnka je krásna je i noc, ktorá zostáva...
Je to tak a tak to má byt‘.
Fernado Pessoa Purália Tantum, Alberto Caeiro
1 Comments:
não é impressionante como um tipo que viveu na cidade a vida toda consegue escrever sobre a natureza de forma tão tocante?
Enviar um comentário
<< Home